Všetko záleží od rodiny
Všetko záleží od rodiny, v ktorej je dieťa vychovávané. Dieťa prichádza na svet bez poznania, ako to má byť a prijíma to, čo mu ukážeme. Rodina, rodičia sú prvým modelom, ku ktorému sa snaží priblížiť a napodobniť ho. Malé deti sa učia hlavne tým, že všetko opakujú, či už je to reč, či správanie, ktoré odpozorujú od dospelých, či starších detí vo svojom okolí. Myslím si, že aj napriek tomu, že v neskoršom veku sa učia a vzdelávajú, stavajú stále na tých základoch, ktoré si vybudovali vo svojej rodine. Ak mladý chlapec neuvidí u svojho otca, že si svoju manželku, jeho matku vie vážiť a dať jej lásku a úctu, nebude to dávať najavo ani svojej manželke, pretože to doma nevidel a je to preňho samozrejme, že tak to má v živote byť.
Ak sú to aj negatívne zážitky a bude sa chcieť vo svojom živote správať inak, stále mu to ostane v podvedomí a ťažko sa bude z toho dostávať.
Ak takéto negatívne zážitky má dievča, bude sa snažiť vo svojom živote, aby malo nadvládu nad svojim manželom, aby sa nestalo to, čo videlo vo svojej rodine. A tu už nastávajú problémy, podľa toho, akého partnera si vyberie. Možno bude hľadať takého, aby sa jej prispôsobil a vtedy to bude relatívne dobre, pretože pri inom to bude stret, ktorý nemusí dopadnúť dobre.
Myslím si, že deťom by sa malo odmalička vysvetľovať všetko, čo robíme, prečo to robíme a majú sa podieľať aj na živote rodiny. Niečo máme už v génoch, ale niečo sa dá naučiť a osvojiť si stálym opakovaním. Sú deti od narodenia poriadkumilovné, s ktorými nie sú problémy, tým stačí len povedať, čo majú robiť a oni to s radosťou urobia. Ale sú deti, ktoré také nie sú a tým, že žijú v rodine, kde matka je poriadkumilovná a urobí všetko sama, bez ich pomoci, či zapojenia, nikdy si ten poriadok neosvoja. Darmo si bude hovoriť, že veď doma videl len poriadok, všetko bolo čisté, upratané a on to nevie. Dieťa vidí len to, že je všade poriadok, ale že je za tým každodenná práca, to už nevidí, lebo sa do nej nezapája. Určite si vie ten poriadok urobiť, len ho nevie udržiavať.
Materiálne zabezpečenie, o ktorom sa tak hovorí, a kvôli ktorému mladí ľudia odkladajú narodenie svojich detí, je tiež sporné. Určite, narodenie dieťaťa vyžaduje zabezpečenie potrieb, ale ak sa pozrieme na to, aké potreby má malé dieťa. Z jeho hľadiska je to len aby bol sýty a v suchu, aby cítil okolo seba ľudí, ktorí sa mu venujú a majú ho radi. To je prvé, čo dieťa naozaj potrebuje. To ostatné, drahé kočiariky, oblečenie, to je preňho nepodstatné, je to skôr pre jeho rodičov, ktorí sa chcú ukazovať, že na to majú. Poznám mladých rodičov, ktorí od útleho detstva kupovali svojmu dieťaťu iba značkové veci, ktoré ako vieme sú strašne drahé a dieťa ich ani veľmi nevyužije, pretože ako sa hovorí, rastie ako z vody. Ale ak sa naučí, že má len takéto veci, bude to preňho samozrejme, bude si ich vyžadovať aj v neskoršom veku, keď si už bude uvedomovať aj ich cenu, aj to, že nie každý si to môže dovoliť a tým sa ono dostáva do akéhosi vyššieho postavenia.
Dieťaťu nemusíme dať všetko, ale mali by sme ho naučiť hodnotu a potrebnosť, či nepotrebnosť určitých vecí. Nemusí mať všetko, pretože potom prestáva mať o to záujem a nevie si vážiť to, čo dostáva. Čo je ale veľmi potrebné, mali by sme mu dať svoju pozornosť, zaujímať sa oňho, jeho problémy, odpovedať na jeho otázky, aj keď v tom útlom veku sa opakujú do omrzenia a niekedy už na to nemáme ani trpezlivosť. Videla som matku, ktorá na ulici zmlátila svoju asi trojročnú dcéru, lebo sa jej v kuse vypytovala na niečo a ona už vraj na to nemala nervy.
Pýtate sa, či rodičia neokrádajú svoje deti o niečo, alebo nepripravia ich zle na život, ak žijú v podmienkach odlišných od štandardu. Nemyslím si, ak im toho vedia dať viacej v citovej oblasti, ak ich pripravia na to, že sa dá žiť aj bez luxusu a materiálne veci nie sú až také dôležité, aby sme sa stali ich otrokom, myslím si, že nič nepokazia. Deti sa môžu rozhodnúť pre svoj spôsob života a určite sa rozhodnú dobre. Možno, keď vyrastú, v kútiku duše sa ozve nejaká ľútosť nad tým, že snáď niečo premeškali, ale ak je to vyvážené láskou a pozornosťou, ktorá sa im dostala od rodičov, určite to nebude mať dlhé trvanie.
Veci sú predsa len veci, nemajú celoživotnú trvanlivosť, môžeme, niekedy musíme si ich zadovážiť, ale spomienky na detstvo a rodičov nás sprevádzajú celým životom, utvárajú náš ďalší život, či už chceme, alebo nie, aj keď sa tomu niekedy bránime, stále je to v nás, či už dobré, alebo zlé.
Keď som mala svoju prvú dcéru, bola som strašne prekvapená, že môj manžel, jej otec, mi s ňou pomáhal, prebaľoval ju, kŕmil, vstával k nej aj v noci, ak som bola veľmi unavená. Nevedela som to pochopiť, keďže vlastného otca som si nemohla pamätať a u svojho otčima som také niečo nikdy nevidela. Pýtala som sa svojho manžela, či aj on ju má rád, pretože ja som ju mala rada, bolo to dieťa, ktoré som nosila pod srdcom, žila som s nim ešte pred jeho narodením, tešila som sa jeho príchod, ale on? To všetko len preto, že som nepoznala otcovskú lásku. Ale zase aj uňho sa prejavilo to, čo si priniesol zo svojej rodiny. Darmo mal rád deti, keď to potom nevedel nejako preukázať, pretože to nevidel ani u svojho otca. Ja viem, netreba rozprávať o tom, že niekoho máme radi, dá sa to vycítiť, ale niekedy to musíme aj preukázať, pohladením, pochvalou, záujmom o problémy, či len spoločnou hrou a časom, ktorú strávime s dieťaťom.
Takže ak také dieťa, aj keď vyrastá v relatívnom nedostatku materiálnych vecí, dospeje v človeka, ktorý si vie vážiť to, že je človekom, ktorý to zvládol a má už iný pohľad na svet a určite to bude vedieť ďalej podať svojim deťom.
Síce niekedy sa stáva, že rodič z lásky k svojmu dieťaťu sa snaží dopriať mu všetko to, čo sa jemu nedostávalo, chce mu dať všetko, aby mu uľahčil život, ale myslím si, že tým mu veľmi nepomôže. Alebo, ak si chce splniť svoje nenaplnené a nesplnené túžby a plány tým, že ich vnucuje svojmu dieťaťu. A potom všetkom je nespokojný, ak dieťa si neváži to, čo preňho urobil, vyčíta mu nevďačnosť a neuvedomuje si, že nie dieťa je jeho dlžníkom, ale rodič je dlžníkom svojho dieťaťa, pretože ho priviedol na svet.
