Trň 07.02.2008
Asi pred polrokom som bola na záhrade. Je to tak trochu čudné písať na záhrade, keď človek je vlastne v záhrade, ale asi to slovné spojenie vzniklo z toho, že sa tam väčšinou na nej – tej záhrade pracuje, tak preto. Dlho sme tam neboli, manžel úplne zanevrel na ňu, pretože od začiatku sa mu nepáčilo, že bola napísaná na moje meno, ja som si ju kúpila za svoje zarobené peniaze, keď som sa po niekoľkých rokoch doma pri deťoch, zamestnala na pošte. Neviem prečo ho to trápilo, keď v manželstve je bezpodielove vlastníctvo, no možno to bola len mužská ješitnosť. Ale predtým tam chodil, len teraz, keď už má aj zdravotné ťažkosti a nemáme auto, môže sa vyhovoriť, že ho bolia nohy toľko šliapať dole kopcom z dediny, hore kopcom cez les a zase naopak, dole kopcom cez les a hore kopcom do dediny k autobusu. Tak sem – tam presvedčím aspoň jednu z mojich dcér, aby mi robila spoločnosť a niekedy sa odvážim ísť aj sama. A tak na tej záhrade, či vlastne v tej záhrade si rastie čo len chce. Najprv púpavy, ktoré ju farbia na žlto a potom na bielo a rozčuľujú našich susedov, ale aj konvalinky, ktoré som kedysi zasadila a potom sa už samy rozrástli, potom zlatý dážď, ktorý som ako malý konárik doniesla a zasadila a teraz je z neho húština. A dovysoka vyrástli aj štyri smreky, ktoré ako malé semienka zasadili moje deti, aby mali pamiatku na Zlatú Idku, kde sme boli raz na Veľkú noc a teraz musím poriadne zdvihnúť hlavu, aby som im dovidela na vrcholky, no aspoň mám vetvičky na vianočnú výzdobu. Ale aby priniesla aj úžitok, každý rok na nej zakvitnú a dozrejú jahody, neviem akého druhu, pretože tie pôvodné už dávno vyhynuli a odkiaľ sa vzali tieto, nemám ani potuchy. Dokonca na jednom mieste je celý kus zeme, kde rastú pravé lesné jahôdky, ktoré rozvoniavajú už zďaleka. Čierne ríbezle už dorodili a niet po nich ani stopy, aj maliny len sem tam vyženú nejaký prút. Ale zato sú tam 4 jablone, asi tri slivky, dokonca aj jedna čerešňa. Tie stromy boli asi blízko posadené vedľa seba a tak rastú tiež do výšky a veľmi ťažko sa z nich oberá ovocie. Pôvodne tu bol marhuľový sad. Keď som kúpila záhradu, boli tam asi ešte tri staré stromy a dva mladé stromčeky, ktoré zasadila bývala majiteľka. Ostali tam len tie dva mladé a z tých pôvodných len jedna marhuľa, vysoká, ktorá rodí neskoršie a má trochu menšie plody, ale aj tá už asi dokonči svoj pobyt v tejto záhrade.
Čo sa týka kvetov, vždy tam niečo vyrastie, mala som tam ružu, ktorú som si vypestovala z jednej, čo som dostala od svojho ctiteľa na pošte a kvitla mi dlho, ale už jej niet, zrejme som nedala ctiteľovi šancu, tak sa porúčala aj ona. Potom je tam pár tulipánov, narcisov, kosatce, pivónie, proste trvalky, ktoré stále niekde rozkvitnú a ešte turecké klince, ktorých semená asi zavial do našej záhrady vietor a tak sa tam udomácnili.
Ale nie o tom som chcela písať, je mi ľúto, že sa tak málo o ňu starám, ale ja nevládzem sama a predať ju, je mi tiež ľúto. Tak teraz vlastne k tomu, o čom som chcela písať.
Takže bolo to pred polrokom. Záhrada bola celá zarastená šípovými ružami, neviem odkiaľ sa vzali, veď ja princezná bývam v byte a nie v záhrade. A pretože nebolo žiadneho princa, ktorý by sa chcel presekať k Šípovej Ruženke, tak som musela jeho úlohu prevziať ja. Presekať, ako presekať. Ani meč som nemala, tak som si pomáhala so záhradníckymi nožnicami. Nemala som ani pracovné rukavice a tak som len opatrne brala tie obstrihané tŕňové prúty, aby ma čo najmenej dopichali a hlavne som sa snažila vykopať korene, aby nerástli aj ďalej. A to všetko bez nejakej motivácie, akou by bol bozk, v mojom prípade od princa, ten by som radšej prijala, ako od nejakej princeznej. Bola z toho riadna kopa, nechala som ju nech sa usuší, aby som ju potom mohla spáliť. Domov som prišla s rukami, ktoré dosť pálili a boli sem tam aj dodriapané od tŕňov. Prešlo niekoľko týždňov a na palci ľavej ruky som zacítila nejaký hrbolček. Nebolel, skôr ma to svrbelo, ale nebolo vidno nič, len to riadne sčervenalo a opuchlo. Pozerala som sa, či tam niečo nie je, keď som to stlačila, trochu ma to bolelo a pichalo, ale nič viacej. Zase prešlo niekoľko týždňov a všetko bolo v poriadku. Nič nebolo vidno, ale keď som si prešla druhou rukou na tom mieste, zacítila som malý hrbolček, ale už som tomu nevenovala žiadnu pozornosť. Až teraz po polroku sa to začalo znova. Znova vidím na palci ľavej ruky hrbolček, ale uprostred už vidno aj niečo čierne, zrejme tŕň, ktorý tam vyše šesť mesiacov odpočíval a teraz ho zrejme moje telo odmieta prechovávať v sebe a posiela ho von.
Napadlo ma v tej súvislosti aj niečo iné, je to ako s bolesťou zo sklamania, tiež ju môžeme roky prechovávať v sebe, živíme ju spomienkami a je na dotyk boľavá, potom sa snažíme zabudnúť a ignorujeme ju, ale raz ju len predsa vyplaví na povrch a kým sa jej úplne nezbavíme, dovtedy nás bude mučiť a trápiť. Takže asi ju tiež treba vytrhnúť zo srdca a spomienok, aby sme mohli začať spokojne odznova.
