Vôňa
Na prázdniny som chodievala ku krstnému otcovi mojej mamy. Rodinný dom, na začiatku ulice, do ktorého sa zásadne vchádzalo z boku cez dvor. Z tejto strany tam nebol žiadny iný dom. Predná bránka zo zastavanej ulice sa asi nepoužívala, aspoň ja si na to nepamätám. Ale keď som prešla z kuchyne úzkou chodbou a prišla k predným dverám, prešla tých pár schodíkov, ocitla som sa v predzáhradke. Nebola síce nejako zvlášť udržiavaná, ale bola plná kvetov. Krstný otec s tetou nemali deti a tak som sa nemala s kým hrať. Vždy som sa potichučky vykradla, sadla na schodíky a vdychovala vôňu kvetov. Boli to floxy a ich omamná vôňa mi aj teraz pripomína tie časy.
Patrónom týchto kvetov je rímsky boh Jupiter a symbolizujú mierumilovnosť a duševnú harmóniu. Pobyt v ich blízkosti je posilňujúcim impulzom k harmonickému životu. Ich ťažká, omamná vôňa vedie k zastaveniu a zamysleniu. Ak sa posadíte k voňavému záhonu floxov, o chvíľu sa ponoríte do príjemných myšlienok, ktoré dušu doslova zbavia stresu. Takže teraz už viem, prečo mi bolo tak dobre na tých schodíkoch, s tými kvetmi v záhrade.
A ešte niečo nezabudnuteľné mi ostalo v spomienkach. Dom stál neďaleko železničnej trate a samozrejme chodili tam vtedy ešte vlaky s parnými lokomotívami. Večer a v noci to bol úchvatný pohľad na tisíce malých, žeravých iskričiek, ktoré vyletovali z ich komínov. Pamätám sa, ako som vždy utekala k úzkemu oknu v kúpeľni, keď som začula, že sa blíži nejaký vlak, lebo len odtiaľ to bolo vidno a nevedela som sa na to vynadívať.
