Pierko

     Ponáhľala sa a tak ako vždy išla skratkou, úzkym chodníčkom pomedzi bloky. Bol čistý, vyzametaný a keď pozrela dole, pred ňou ležalo pierko. Usmiala sa, práve včera rozmýšľala o tom, ako dobre by bolo mať tak krídla. Vždy závidela vtákom, že môžu zaletieť až kdesi na vrcholky hôr a vznášať sa v oblakoch. Aj ona by tak chcela zaletieť za svojou láskou.

       Vedela, že je tam veľa holubov, nejaká dobrá duša ich vždy kŕmila, bolo tam vždy nasypaných veľa chlebových omrviniek, ryže, ale teraz tam nebolo nič, len to pierko uprostred. Mala chuť ho zdvihnúť, čo keď je to nejaké čarovné pierko, ktoré tu čaká práve na ňu. Potom sa v duchu vyhrešila: „snáď tomu neveríš, si normálna?“

       Prekročila pierko a pokračovala ďalej v ceste. Keď sa o pár hodín vracala tou istou cestou, to pierko ležalo na svojom mieste. Tentoraz už nezaváhala, zdvihla ho. Večer si ho dá pod vankúš, veď čo ak...?