O všetkom a o ničom?

Ležali sme na manželskej posteli a rozprávali sa. Mama bola na krátkej návšteve u mňa a tak som sa rozhodla manžela poslať spať do obývačky a my dve sme tak mali čas porozprávať sa aj večer. Bola už noc a my sme sa rozprávali o všetkom možnom. Náš vzťah bol taký normálny, aký mávajú dospelé dcéry s matkami. Vedeli sme už jedna druhú pochopiť a snáď mi už odpustila aj všetko to trápenie, čo mala so mnou, keď som bola dievčaťom.

       Ale ako sa vraví, noc má svoju moc a tak sme začali rozoberať veci, o ktorých by sme pri dennom svetle a z očí do očí ani nemali odvahu začať. Teraz v tme to bolo akési jednoduchšie a možno to spôsobila aj tá blízkosť.  A tak som sa posunula bližšie k nej a objala som ju. Mama začala plakať a ja som nevedela prečo, snáď som jej nechtiac neublížila. Povedala, že ju prekvapilo to moje objatie. Potom som začala rozprávať ja, priznala som sa jej, ako veľmi mi chýbalo to jej objatie, nikdy sa s nami nemaznala, alebo možno si to nepamätám, viem, že nás mala rada, starala sa o nás, chodila som ako princeznička, ešte aj tie mašle mi vždy viazala, do vlasov, aj keď som sa už cítila veľká a hanbila som sa tak chodiť a vždy som si ich potajomky dávala dole. Ale ja som potrebovala jej objatie, cítiť, že ma naozaj ľúbi. Potom prišli roky, keď som ju nenávidela, pretože som ju obviňovala, že mi skazila detstvo tým, že sa znovu vydala, nevedeli sme si nájsť cestu k sebe. Obidve hrdé, tvrdohlavé, ani jedna nechcela ustúpiť a podať ruku na zmierenie. Povedala som jej, že som si myslela, že ma nemá rada a ona mi povedala, že si myslela to iste o mne, že ja nemám rada ju. Tak sme sa objali a plakali. Boli to slzy smútku  aj šťastia, smútku nad tými premárnenými rokmi, ktoré sa už nedajú vrátiť ale aj šťastia, že sme si znovu našli cestu k sebe. A také uplakané a šťastné, nás našlo ráno.

      Nikdy nie je neskoro dať niekomu najavo, že nám na ňom záleží, že ho máme radi, stačí len dotyk, ľady sa prelomia a človek sa cíti šťastný a slobodný, pretože to dokázal.