O všetkom a o ničom?

     Vstala som bez problémov už o štvrtej ráno. Vo vlaku som si musela dvakrát presadnúť, lebo prišli dvaja páni, ktorí si asi na poslednú chvíľu miestenky zakúpili. Keďže nikomu sa nechcelo rozprávať, vybrala som si knihu: Prečo muži nepočúvajú a ženy sa nevyznajú v mapách. Celkom dobre sa to čítalo, vysvetlenia o odlišnosti mužov  a žien.

      V Žiline som sa vybrala do mesta, mala som len asi hodinu, tak som sa snažila niečo nafotiť, pretože do centra je to zo stanice dosť blízko, ale keď som prišla naspäť na stanicu, výpravca práve vypravil môj vlak do Strečna.

      Neostávalo mi nič iné, len ísť ďalším vlakom. Zo Žiliny do Strečna je to len pár minút. Pri vystupovaní som stretla skupinku mladých, ktorí sa ma pýtali na cestu k hradu. Keďže som si to pozrela na internete, vedela som, že máme ísť k mostu pre peších – cez Váh. Boli sme vlastne v Nezbudskej Lúčke a Strečno je na druhom brehu Váhu. Už z mosta sa dali nafotiť pekné fotografie hradu, tak sme fotili všetci. Cesta na hrad začala schodmi a dalo mi to riadne zabrať. Mladých som pustila dopredu a stúpala som sama,  ale nakoniec som tie schody zdolala. Potom tam už bola len cesta, aj keď bolo stúpanie, predsa to bolo trochu ľahšie.

      Teraz niečo z histórie: Strečniansky hrad stojí na začiatku strečnianskej tiesňavy proti toku Váhu na jeho ľavom brehu na strmej vápencovej skale vo výške asi 420 m.n.m..  V minulosti bol najbezpečnejšou pevnosťou horného Považia. Dejiny hradu sa začali síce až v polovici 14. storočia, ale prvé osídlenie je omnoho staršie - archeolgické nálezy dokladajú osídlenie hradného kopca už od mladšej doby kamennej. Písomný dôkaz o jestvovaní hradu pochádza až z r. 1384, keď sa spomína pod názvom "comitatus castri Strechyn". Od konca 14. storočia menil svojich majiteľov. Hrad vlastnil Ján Korvín, neskôr Ján Zápoľský a ďaľší. V následujúcich storočiach bol hrad rozšírený a renesančne prestavaný. Jeho pohnuté dejiny trvali do konca 17. storočia, keď ho na príkaz cisára Leopolda zbúrali. Za necelé štyri storočia sa tu vystriedalo viacero majiteľov, z ktorých treba spomenúť Pongrácovcov, Pavla Kinižiho, Kostkovcov, Deršfiovcov a Vešeléniovcov.

    Výsledky historicko-architektonického výskumu sa stali východiskom pre jeho čiastočnú rekonštrukciu a konzerváciu. Úplne sa zrekonštruovala hlavná brána, hlavná veža, južný palác, severný palác a kaplnka. Z väčšej časti sa doplnili severná veža a predbránie, čiastočne východný palác, parkánová hradba a delové opevnenie. Záchrana hradu, úprava a konzervácia sa uskutočnila až v 90-tych rokoch a v roku 1995 bol hrad sprístupnený verejnosti.

     Prehliadka sa mi celkom páčila, len na začiatku ma mladá sprievodkyňa dorazila tým, že tam majú 360 schodov. Najhoršie boli točité schody, ale výhľad zhora bol krásny, stálo to za to. Tá cesta dole z hradu bola náročnejšia a keď som prišla ku schodom, povedala som si, že ich spočítam. Bolo ich 151, takže vlastne som prešla celkovo 662 schodov.

     Na stanici som si dala kávu a potom som už len sadla do vlaku a cestovala domov. V kupé nás bolo 5 žien a asi 18 ročné dievča, ktoré cestovalo s mamou nás všetkých ponúklo cukríkmi. Bolo to naozaj milé, mala som z toho dobrý pocit, ale každý už len oddychoval a tak som rozmýšľala o celom dni. Napriek tej únave bol to krásny deň. A na záver jeden citát od neznámeho autora v kaplnke hradu:

„NEBO  NEZAČÍNA  V OBLAKOCH,  ALE  PRI  STEBLÁCH  TRÁVY.  JE DOBRE VEDIEŤ,  ŽE  AJ  TU  NA  ZEMI,  CHODÍME  VŠADE  V NEBI.“