SNINA
Snina je najvýchodnejšie zemplínske mesto, nachádzajúce sa na sútoku riek Pčolinka a Cirocha. Je obkolesené pohoriami Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy a Vihorlatské vrchy. To je pre tých, ktorí o tomto mestečku zatiaľ nič nepočuli. Podľa Wikipédie prvá písomná zmienka je z roku 1343 a o 600 rokov som sa tu narodila ja. Môj pobyt v tomto meste trval len rok, potom sme sa presťahovali.
Ale Snina sa stala mojim domovom vždy cez prázdniny, keď som tu prežila celý mesiac, najprv so starými rodičmi a neskôr s mojou tetou a jej rodinou. Na starú mamu sa veľmi nepamätám, len že bola pekná, tichá a mala som ju rada. Starý otec ma mal veľmi rád. Bola som jeho prvé vnúča a dal by mi možno aj modré z neba, keby som si o to požiadala, ale ja som bola vtedy asi veľmi skromná, lebo to modré z neba nemám.
Pamätám sa na jeho fúzy, ktorými ma šteklil, keď som mu dávala pusu a za ktoré som ho rada ťahala. Na prechádzky s ním po meste, kde ma každému predstavoval svojou, nie veľmi správnou slovenčinou, lebo bol Maďar a ja som ho opravovala a on s radosťou a pýchou oznamoval všetkým, akú má múdru vnučku. Ale opustil ma skoro. Mala som jedenásť, keď som sa s ním lúčila a dlho som stála pri jeho otvorenej truhle, aby som si ho navždy vryla do pamäti. Ale aj tak, keď som si potom robila plány, čo budem robiť na prázdninách, vždy som ho do toho zahrnula a potom som si uvedomila, že už nikdy tam nebude.
Moje prázdniny boli tou najkrajšou časťou z celého roku. Dom, v ktorom bývali moji starí rodičia a teta, stál pri hlavnej ulice, oddelený od nej živým plotom. Dlho som nevedela, aké sú to tie vždy zelené listy, až potom neskôr som prišla na to, že je to orgován, ktorý som ale nikdy nevidela kvitnúť, keďže cez prázdniny už bol dávno odkvitnutý. Za domom bol dvor, potom záhrada a za ňou, keď som zbehla po menšom briežku už bol potok. Ten potok bol vlastne rieka – Cirocha, ale na to som tiež prišla až neskôr.
Celé dni som trávila pri vode, alebo v nej. Na jednom mieste, kde bola voda plytšia, vyčnievali z vody kamene, po ktorých sme sa ľahko dostali na druhý breh a potom dierou v plote do parku, ktorý bol pri kaštieli a kde, ak sa dobre pamätám, bolo aj kúpalisko. Tam, kde bola medzera medzi kameňmi väčšia, pomohli sme si doskou, po ktorej sme prechádzali a keďže to bola doska, ktorú tam niekto zahodil, bola aj so zhrdzaveným klincom, na ktorý som raz stupila. Pamätám si len na hroznú bolesť, potom horúčky, prikladanie akejsi živice, kým mi to všetko nevyhnisalo, nevyčistilo sa a zahojilo.
Mala som tam veľa kamarátiek, mená ktorých si už ani nepamätám, veď to už bolo tak dávno. Keď som bola vo veku tak 14 -15 rokov, už to bolo o niečom inom, ale nie o tom som chcela písať.
Teraz, keď tam prichádzam, je už všetko iné. Železničná stanica, pri ktorej stál krásny, drevený domček pre dcéru prednostu, ktorý urobil môj starý otec, už dávno nestojí, je tam už moderná budova. Za traťou, kde boli kedysi len polia, stoja obytné bloky. Ulica, po ktorej som chodila zo stanice k nášmu domu už tiež nie je taká, ako voľakedy, sú tam celkom nové domy, námestie. Tam, kde stál dom, je autobusová stanica, skoro nič tam nepoznávam.
Už je to pre mňa všetko cudzie. Ešte šťastie, že tých pár spomienok, ale ešte viacej pocitov zo starých čias, som si ukryla kdesi hlboko v srdci, kde ich nikto nemôže zmeniť.
