O všetkom a o ničom?

Stojím na skale,

je to vlastne nejaký útes, podo mnou vidno kus pláže s jemným pieskom, ktorý obmýva vlna s bielou čiapočkou peny. More sa sfarbuje do červena od slnka, ktoré zapadá nad obzorom. Zaostrujem zrak do diaľky, kde by sa už mala objaviť rybárska loď. Vietor sa hrá s mojimi šatami, kmáše ich, ako by ma chcel z nich povyzliekať. A ja len stojím a čakám, čakám na svoju lásku, muža voňajúceho slnkom, vetrom, morom. Čakám na jeho ruky, pevné a nežné zároveň, pery s chuťou morskej soli a neviem sa už dočkať. Keď zbadám malú siluetu loďky, rozbehnem sa dole, po úzkej cestičke, ktorá vedie na pláž. Medzitým už muž vyskočil z loďky a ja sa snažím pomôcť mu pritiahnuť ju až na piesok. Len tak kútikom oka pozerám, ako sa mu napínajú svaly na jeho opálenom a vetrom ošľahanom tele.

      Keď ma objíme, v duchu poďakujem moru, že mi ho vrátilo, teraz patrí už zase len mne.