LÁSKA BUDÚCA
Stála a dívala sa
na telo, ktoré ležalo pred ňou. Staré, vráskavé, bezduché. Pripadalo jej ako prázdna kukla, z ktorej sa práve vyliahol krásny motýľ. Ona bola tým motýľom, znovu mladá, krásna, priam éterická bytosť, ktorá čakala na svoju príležitosť v ďalšom živote. Čistá, bez akýchkoľvek spomienok na predchádzajúci život, pustila sa cestičkou medzi levanduľovými poľami, k bielemu kamennému domčeku. Začala rozmýšľať. Prečo sa ocitla práve tu? Možno to bol jej sen, byť v Provance, vdychovať vôňu levandule, vidieť tú krásnu fialovú farbu, v ktorej sa tak vynímali múry toho bieleho domu. Išla naisto, akoby sa tam mala s niekým stretnúť. Ale s kým? Rozmýšľala, ale nič ju nenapadlo. Musí to mať predsa nejaký zmysel. Aj keď znovu začína, možno je to pokračovaním niečoho, možno túžby, možno sna, ale niečo za tým musí byť.
Keď prichádzala k domu, videla tam stáť mladého muža. Urobil krok oproti nej, ako by ju tam už dávno čakal. Ich oči sa stretli a ona počula:
"Bonsoir, ma chérie. Comment vas-tu ?"
Nič nebolo vypovedané, ale počula a rozumela.
"Dobrý večer aj Tebe, moja láska, mám sa dobre, veď sme konečne spolu," odpovedala.
"Ja som Ti predsa vravel, že Ťa budem čakať, nepamätáš sa?"
