O všetkom a o ničom?

Zoznámili sme sa

na jednej akcii. Sedeli sme neďaleko seba v hľadisku. Zacítila som, že sa na mňa niekto pozerá a tak som sa pozrela o pár sedadiel nižšie a naše pohľady sa stretli. Jemne pokýval hlavou, akoby na pozdrav, ako keby sme boli starí známi. Pousmiala som sa aj ja, ale nevenovala som mu už ďalej pozornosť. Ale potom sme sa zase stretli, spieval v robotníckom spevokole a náš spevokol mal vystúpenie hneď po nich. Kým sme čakali na vystúpenie, predstavil sa mi a rozprávali sme sa. Bol milý, veselý, trochu ukecaný, ale veľmi sympatický. Vymenili sme si adresy a sľúbil, že príde za mnou do nášho mesta.

Prešlo niekoľko dní, keď prišla pre mňa kamarátka, že ma niekto hľadá a čaká ma v meste. Išla som a bol to on, prišiel na novom červenom skútri. Previezol ma na ňom a moje priateľky s obdivom a trochu so závisťou hľadeli na nás, keď sme urobili čestné kolo okolo námestia. Ešte sme vyšli za mesto a na lúke mi nazbieral kyticu kvetov. Moje obľúbené margarétky a nevädze. Bola som šťastná, takú kyticu a dokonca vlastnoručne nazbieranú mi ešte dovtedy nikto nedaroval. Viacej už neprišiel a ja som bola smutná a sklamaná.

Pomaly som naňho zabúdala. Spomenula som si naňho vždy, keď som videla červený skúter. Po niekoľkých rokoch som sa náhodou dozvedela, že zomrel, ako a prečo, to už mi nepovedali a nebolo to ani treba. Aspoň som mu odpustila, že už viacej za mnou neprišiel. Nemohol.